odkaz pre dospelákov
Nie, to nie je chybička v nadpise, ale ani pokus o nové slovotvary. Je to jednoducho otázka, ktorú si kladiem po vyjadreniach niektorých mojich známych, kolegýň alebo pár ľudí, ktorých som mal možnosť vzdelávať v oblasti nových technológií – tzv. IKT. Po tvrdeniach:
„Počítače degenerujú deti!“
„Ľudia prestávajú spolu komunikovať kvôli počítačom“
„Vyrastá nám generácia detí závislých na počítačoch, mobiloch a televízoroch. My za našich čias sme sa viac hýbali a oni? Celé dni presedia za tými bedňami. Čo z nich asi tak vyrastie?“
Samozrejme, že každý, koho tieto otázky trápia, snaží sa na ne nájsť i uspokojivú odpoveď, kto je za to vinný – škola, kamaráti, doba, ...? Alebo niekto iný?
Mám z toho pocit, že dochádza k známemu javu – generácia rodičov a starých rodičov prestáva rozumieť vlastným deťom. Vývoj ide zrejme naozaj po špirále a ak nám pred pár desiatkami rokov nerozumeli naši rodičia, tak sa tento jav opakuje. Ibaže už sme na tej pomyselnej špirále o jeden stupeň vyššie. Ale ako si nájsť cestu k porozumeniu s tou najmladšou generáciou? Kupujeme im takmer všetko, čo si zažiadajú, snažíme sa uspokojovať ich potreby, ospravedlňujeme ich chybičky, v ich nevyspytateľnom správaní hľadáme zárodky geniality a prestávame vidieť realitu. Takže akí sme my – dospeláci?
Kupujeme si drahé autá ako nevyhnutnosť pre dnešný unaháňaný život alebo pre uspokojenie našich malomeštiackych snáh o zvýšenie svojej prestíže pred známymi?
Staviame honosné domy ako ukážku našej úspešnosti alebo chceme vytvoriť pre svoje rodiny skutočné domovy, do ktorých sa každý rád vráti?
Sadáme si k televízorom preto, že sme si vybrali z programovej ponuky skvelý film alebo sme jednoducho tak naučení vypĺňať čas po náročnom zamestnaní?
Kupujeme deťom počítače, aby si z ich pomocou rozširovali obzor svojich vedomostí, alebo aby mali čo robiť poobede a my sme mali od nich pokoj po príchode z práce?
Ak sa nám niečo nepodarí, začneme hľadať chyby u seba alebo spustíme lavínu výčitiek na tých ostatných?
Hľadáme úžasné okamihy so svojimi najbližšími alebo sú nám bližšie vzrušujúce chvíľky s cudzími, pred ktorými sa na niečo hráme?
...
Je naozaj asi nekonečne veľa otázok, ktoré si denne kladieme v súvislosti s fenoménom zvaným život. A odpovede nachádzame sami v sebe. Škoda len, že niekedy už neskoro. Skúsme teda nájsť tie skutočne krásne okamihy života už dnes a práve s našimi najbližšími. Tí sa nám za to najviac odvďačia. A to nielen pri spoločne prežitom víkende v supermarketoch, pri televízoroch alebo počítačových hrách. Skúsme sa stať opäť deťmi a ukázať im niečo z tých úžasných okamihov nášho detstva, prežívajme s nimi zmysluplne viac voľných chvíľ a nehľadajme problém v dnešnej dobe. Aby sme až po pár desiatkach rokov niekde v domovoch dôchodcov nemuseli po videotelefonáte s rodinou na druhej strane zemegule prehodnocovať svoje konanie a položiť si znova otázku zo začiatku 21. storočia:
„Naozaj sú na vine počítače a degenerujú???“
pozn. autora: „Už veľa geniálnych vynálezov v dejinách ľudstva, ktoré mali pomáhať, sa stalo zbraňou proti ľudstvu samotnému. Tak skúsme aj my, rodičia, rozmýšľať nad pravým poslaním dnešných vymožeností a veďme k tomu aj naše deti. Určite sa nám to raz vráti!
